DVD Jozef a jeho bratia a kniha Sedem rokov na Severe – autentický príbeh rusínskeho optanta Jozefa Bobalíka

Jozef Bobalík je rodákom z obce Lukov neďaleko Bardejov. Jeho životné osudy významnou mierou ovplyvnili dva zlomové momenty. Prvým bola československo-sovietska dohoda z 10. júla 1946 o výmene obyvateľstva medzi ČSR a ZSSR. Vidina lepšej budúcnosti v spravodlivej krajine Sovietov prilákala na Ukrajinu aj rodinu študenta Jozefa Bobalíka. Druhým osudovým momentom bolo jeho zatknutie a odsúdenie vo vykonštruovanom procese. Jeho dôsledkom bolo sedem rokov nútených prác v sovietskych pracovných táboroch na Sibíri. DVD Jozef a jeho bratia zachytáva výpoveď autor o presídľovaní jeho rodiny a ďalších obyvateľov severovýchodného Slovenska do oblasti ukrajinskej Volyni. Kniha Sedem rokov na Severe zas autobiograficky zachytáva každodenný zápas s ľudskou krutosťou a drsnou prírodou, ktorú zažívali trestanci v stalinských lágroch za polárnym kruhom.
DVD Jozef a jeho bratia bolo oficiálne vydané v roku 2009 a vyšlo vďaka spolupráci Združenia inteligencie Rusínov Slovenska a Ústavu pamäti národa. Dokument režírovala Anna A. Hlávačová. Jeho obsahom nie je len neprerušované rozprávanie Jozefa Bobalíka. Napriek zložitým amatérskym podmienkam, za ktorých vznikal ide o divácky zaujímavý dokument v ktorom sa nenásilne prelínajú rozprávanie Jozefa Bobalíka s dobovým zábermi, fotografiami optantov, hranými príbehmi a rekonštrukčnými scénami. Dokument nenudí a udrží pozornosť divákov celých 49 minút.
Knihu Sedem rokov na Severe vydal v roku 2009 Ústav pamäti národa v rámci edície Memoáre. Po krátkom uvedení a vysvetlení súvislosti začína rozprávanie Jozefa Bobalíka. Začína zatknutím 20. mája 1948 a končí návratom 13. marca 1955. Jozef Bobalík je vynikajúcim rozprávačom s priam fenomenálnou pamäťou. V knihe sa mieša jazyk jeho rodného Lukova, so slovenčinou, ukrajinčinou, ruštinou a žargónom používaným v pracovných táboroch. Na konci knihy sú umiestnené vysvetlivky niektorých výrazov. Neľudské podmienky, nedostatok teplo a hlad, ale aj zložitosť návratu po prepustení domov sú vykresľované veľmi autenticky. Svedectvo Jozefa Bobalíka je realistickým prikladovým priblížením pre všetkých, ktorí o udalostiach tohoto obdobia novodobých dejín vedia len na základe publikovaných strohých historických faktoch.
V krátkom úryvku popisuje Jozef Bobalík udalosť, ktorá rozhodla o jeho ďalšom osude na dlhých sedem rokov:

18. februára sa stala jedna pre mňa osudová, a celkove pre môj budúci život nečakaná udalosť. Jeden z kamarátov Juraj Doros bol v ruskej armáde. Zanechal rodinu a sám prišiel na Ukrajinu. Veľa takých bolo, ale toho Juraja Doroša spomeniem. Lenže prežiť ten čas bez rodiny bolo veľmi trápne. Ten chlapec, kamarát, žil tak po dva týždne u toho, u toho. U našich ľudí, ktorí mu dávali živobytie, že mal kde spať a mal sa čo najesť. Rozhodol sa ten chlapec, že sa ožení. A išiel ako za zjaťa dojednej rodiny z našich Lukovjanok, do Semana Soltýsa. Ale ako bolo zvykom na dedine, pred svadbou sa vždy robí takzvaný družbovský tanec. Takže v dome u jeho budúcej manželky sa urobila taká tancovačka.
V priebehu tej tancovačky otvorili sa dvere a do vnútra vošli traja uniformovaní ozbrojení chlapi. Všetko stíchlo - a ozval sa jedného z nich hlas: „Kto vie čítať po ukrajinsky?"
Ticho.
Dodnes neviem kto - ani mu nezazlievam, lebo hovoril pravdu - z mládeži, z našej - hovorí: „Ta Josip Bobalik, šak vin tu do školy chodil." Lebo som chodil do siedmej triedy a všetci vedeli, že len ja som chodil. Tu pristúpi ku mne jeden z tých pánov, podáva mi leták. Vyťahuje nahán, pištoľ a hovorí: „Čítaj!" Čítať viem, popozeral som - po ukrajinsky - ten leták som prečítal. Obsah jeho - no nakoniec už vysvitlo, že to boli banderovci - ten leták som prečítal, záver bol, to nezabudnem: „Smerť Stalinu!"
No a to bol koniec. Ja som skončil, on si listovku zobral. Lenže už tá naša večierka - pokračovala ešte, ale to už nebolo to. Bolo to 18. februára. A tým to skončilo. Nikto si z toho nič nerobil. Prečítalo sa. Nebol tam nikto dospelých, boli sme tam všetko mládež. Význam tomu nikto nepridával. Ani ja osobne som tomu nepridával význam, že som prečítal niečo zlé. No zastavili ma, tak som prečítal, spánombohom. Bol to 18. február.
Od 1 marca nastupujem predavačom do obchodu Jednota. Jedného rána nájdem na dvere obchodu vylepený leták banderovský Prosto prilepený na dverách jak obyčajná reklama. Keď som ráno otváral obchod a uvidel to, tak som to hneď odlepil a odniesol na Miestny národný výbor s tým, že toto som mal nalepené na dverách ... „Dobre, Josif, na tom bol koniec."
Lenže prichádza deň D, prichádza 20. máj roku 1948. Je to bežný deň, aspoň podľa mojich spomienok je to štvrtok, poobede zastavuje pred obchodom nákladné auto, a do obchodu vojdú traja - jeden kapitán a dvaja seržanti. Pozdravili sa pekne. Vypýtali sa mňa ako ide tržba, ako sa mi pracuje. Keď ale skončili o mojom obchodovaní, hovoria mi: „No Josif, zatvor obchod, a pôjdeme k tebe domov, dačo tam si pohovoríme." Toto mi zdvihlo vlasy, začali sa triasť kolená, ale, bohužiaľ, automatu sa človek musí podčiniť. Čiže zatváram obchod, ideme domov. Dvaja vojaci seržanti robia v dome kiš-miš... Ale nenašli nič. Skončila sa prehliadka a teraz pán kapitán predjavuje mi, už mne, príkaz na zatknutie. Hovorí, aby som sa obliekol - dobre - s tým, že v Dubne sa to všetko vyjasní a za pár dní prídeš domov. Lenže pravdou bol opak. Ja som sa šumné vyobliekal s tým, že naozaj asi už v nedeľu budem doma, o dva dni. Lenže, nestalo sa to. "

Zdieľať na Facebooku

Dneska je ponediľok

16. jul 2018


Юліаньскый календарь:

3.юл 2018

Mapa registrovaných používateľov Holosy.sk

Písanie dokumentov po rusínsky pomocou OpenOffice

Písanie rusínskou cyrilikou v systéme Windows 7

Ako modifikovať Firefox, aby kontroloval rusínsky pravopis

Posl´idn´i komentar´i

Banner pre vaše stránky

Budeme radi ak Holosy spropagujete aj na vašich stránkach pomocou reklamého bannera.

Komunitný portál karpatských Rusínov

V prípade záujmu o výmenu bannerov, nás kontaktujte.