ODSTÚPENIE PODKARPATSKEJ RUSI SOVIETSKEMU ZVÄZU V ROKU 1945 AKO TRAGÉDIA NÁRODNOSTNEJ MENŠINY PODKARPATSKÝCH RUSÍNOV (3) – výstup Valerija Paďaka, PhD v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR (Praha, 5 novembra 2015)

Tragédia, ktorá v Ukrajine trvá dodnes

Po krachu totalitného systému v roku 1989 sa podkarpatskí Rusíni domáhali svojich etnických práv. V roku 1991 vznikol nový Ukrajinský štát. Hoci štát v rámci procesov demokratizácie odsúdil stalinizmus a sovietsku ideológiu, legalizoval gréckokatolícku cirkev, povolil registráciu spoločenských a kultúrnych organizácií, medzi nimi i rusínskych spolkov, Ukrajina pokračovala (i dnes pokračuje) v stalinskej národnej politike. Na Ukrajine sa Rusíni priznávajú ako zastaraná forma ukrajinskej etnickej príslušnosti.

Po roku 1989 sa v Zakarpatskej oblasti vytvorilo hnutie za navrátenie oblasti autonómneho statusu, ktorý kraj mal do roku 1919. V roku 1991 na Ukrajine prebiehalo celoštátne i celozakarpatské referendum. Obyvateľstvo Zakarpatskej oblasti hlasovalo za autonómny status svojho regiónu – Podkarpatskej Rusi – v rámci nezávislej Ukrajiny („za“ - 78 %). Najvyššia rada Ukrajiny odignorovala výsledky referenda, a ďalej tieto autonomistické procesy zastavila nová Konštitúcia/Ústava Ukrajiny (28.06.1996), ktorá určuje, že „Ukrajina je unitárnym štátom“. Je tomu tak aj dnes’ – nie tak dávno to potvrdil prezident P. Porošenko.

Ukrajinská národná politika je tiež namierená na úplnú asimiláciu rusínskeho národa na Ukrajine. V roku 1996 to zadeklaroval tajný dokument, v ktorom takmer dve desiatky ministerstiev, rezortov, oblastná štátna administrácia, tlač, televízia, Užhorodská univerzita a Služby štátnej bezpečnosti dostali inštrukcie, ako bojovať s rusínstvom a ako čím skôr asimilovať celý národ, a to podľa stalinskej totalitnej metódy, kedy „nie je národ – nie je problém!“. Ide o štátny dokument – tzv. „План заходів щодо розв’язання проблем українців-русинів“ („Plán na riešenie problému Ukrajincov-Rusínov“), ktorý nikto v Ukrajine dodnes nezrušil.

Čo sa týka uznania národnosti „Rusín“ Zakarpatská oblastná rada v Užhorode začala rokovať s Najvyššou radou v Kyjeve. V roku 2006 (už po Konštitúcii) sa obrátila na prezidenta V. Juščenka, Najvyššiu radu i Kabinet ministrov Ukrajiny, aby sa riešil problém uznania rusínskej národnosti. Štátne inštitúcie tento list odignorovali. Napriek tomu Zakarpatská oblastná rada 7. marca 2007 svojím rozhodnutím (№ 241) uznala „na území Zakarpatskej oblasti národnosť „Rusín“„. Kyjev dodnes takmer vôbec nereagoval na toto rozhodnutie oblastnej rady. Demarš Užhorodu nedal Rusínom žiadnej jurisdikčnej, či ekonomickej ochrany.

Apogeom právnej neschopnosti ukrajinskej vlády periódu prezidenta V. Janukovyča sa stal, dá sa povedať, špekulatívny návrh zákona Najvyššej rady „O zásadách štátnej jazykovej politiky“ (№ 9073 z 26. 08. 2011, „Про засади державної мовної політики“). Najvyššia rada 02. 07. 2012 prijala tento zákon s mnohými porušeniami, ale prezident V. Janukovyč ho 08. 08. 2012 potvrdil. Zákon určuje status ruského jazyka a ďalších 17-tich „regionálnych“ jazykov, medzi ktorými je aj rusínsky jazyk. To znamená, že prvýkrát v novej histórii vláda priznala status rusínskeho jazyka ako regionálneho na Ukrajine.

Fakticky, tento zákon a jeho parlamentné prieťahy, sú dôkazom boja na Ukrajine medzi politickými stranami ukrajinskej národno-patriotickej orientácie a proruských strán východných regiónov štátu. Vážnosť tejto otázky: či bude ruský jazyk druhým štátnym jazykom?! V tomto konflikte rusínsky a ostatné malé „regionálne“ jazyky, ktoré v tomto zákone pripojili k ruskému, boli len rukojemníkmi tejto vojny.

A keď sa ešte raz vrátime k tomuto problému, musíme konštatovať, že všetci iniciátori tohto zákona (S. Kivalov, V. Kolesničenko, V. Janukovyč) sú dnes ukrajinskou prokuratúrou postavení mimo zákon a pred súdom si našli skrýšu v Rusku.

Samotný zákon „O zásadách štátnej jazykovej politiky“ viedol k jurisdikčnému kolapsu: v Ukrajine sa uznáva existencia rusínskeho jazyka, ale neuznáva sa rusínska národnosť!

Jazykový zákon, ako to bolo možné predpovedať, sa stal objektom ostrej kritiky ukrajinskej národno-patriotickej strany a vyvolal široký spoločenský ohlas. Už v novej epoche, po tom čo zvíťazila Revolúcia dôstojnosti (2014), ukrajinskí národní radikáli v parlamente začali reformy z chybného kroku, zo snáh ponížiť status ruského jazyka, akoby nebolo vážnejších problémov! A tak 23. februára 2014 Najvyššia rada zrušila jazykový zákon („O uznaní Zákona Ukrajiny „O zásadách štátnej jazykovej politiky“ takým, ktorý stratil moc“). To zaostrilo politickú situáciu v štáte, pobúrilo ruskojazyčné regióny východnej Ukrajiny, a ďalej vyprovokovalo separatistický konflikt na Donbase! A túto situáciu hneď využilo Rusko!

Aby sa nejako upokojila politická situácia, poverený dočasný prezident Ukrajiny (namiesto V. Janukovyča) Oleksandr Turčynov už 3. marca odmietol podpísať zákon „O uznaní Zákona Ukrajiny „O zásadách štátnej jazykovej politiky“, takým, ktorý stratil moc“.

To znamená, že v dnešnej Ukrajine i naďalej platí jazykový zákon z roku 2012, podľa ktorého Ukrajina uznáva rusínsky jazyk ako regionálny v Zakarpatskej oblasti. Ale doteraz sa neuznáva národnosť „Rusín“.

Hoci Ukrajina uznáva rusínsky jazyk, treba chápať, že táto situácia je dočasnou – už zajtra sa všetko môže zmeniť. K tomu, v jazykovom zákone nie je konkretizovaný (objasnený, vysvetlený, popísaný) mechanizmus jeho realizácie. Štát sa nestará o rozvoj jazyka podkarpatských Rusínov, univerzity a pedagogické inštitúcie (hoci len v Užhorode!) neotvorili zodpovedajúce katedry. Na základných a stredných školách sa nevyučuje rusínsky jazyk, hoci v oblasti je viac ako 115 tisíc školopovinných detí – etnických Rusínov.

Ukrajina po Revolúcii dôstojnosti zadeklarovala snahy stať sa súčasťou Európskej únie. V štáte je zakázaná komunistická ideológia, zakázaná komunistická strana Ukrajiny, ostro sa odsudzuje sovietsky totalitarizmus a ruský expancionizmus – všetko to, čo v časoch Druhej svetovej vojny bolo príčinou anexie územia Podkarpatskej Rusi. Ale neodsudzuje sa stalinská národná politika týkajúca sa podkarpatských Rusínov. Naopak, oficiálna kyjevská vláda vníma Zakarpatsko ako separatistický región. Etnonym „Rusín“ v očiach ukrajinskej vlády, v názoroch ukrajinských politikov, novinárov či historikov sa stal synonymom slova „separatista“. Aká budúcnosť čaká 850 tisíc podkarpatských Rusínov?

Ukrajinizácia Prešovskej Rusi

Politická fraška „opätovného zjednotenia“ „Zakarpatskej Ukrajiny s Radianskou Ukrajinou“ sa stala príčinou zakázania rusínskej národnosti, a to nie len na Ukrajine, ale tiež v ČSSR. V Prešovskej Rusi politika ukrajinizácie viedla ku katastrofálnym dôsledkom asimilácie miestneho rusínskeho obyvateľstva. Môžeme porovnať štatistické údaje z rokov 1930 a 1991 z oficiálnych sčítaní obyvateľstva. Kým v roku 1930 sa ku Rusínom prihlásilo viac ako 91 tisíc obyvateľov Slovenska, v roku 1991 to bolo len 13 281 osôb. K tomu 17 197 osôb sa prihlásilo k Ukrajincom (spolu Rusínov a Ukrajincov bolo 30 478 osôb).

Od čias, keď sa Československo stalo komunistickým štátom (1948), štandardom pre neho bolo vo všetkom nasledovať sovietsky model. V rusínskej národnostnej otázke Československo na začiatku 1950-tych rokov vyhlásilo Rusínov Ukrajincami. Bolo likvidované Prešovské gréckokatolícke biskupstvo (1950) – ohnisko rusínskej kultúry a verný zástupca národných záujmov Rusínov. Boli zatvorené rusínske školy, rusínske kultúrne a spoločenské inštitúcie, zakázaná rusínskojazyčná tlač, umelecká literatúra, divadlo. Bol začatý proces ukrajinizácie miestneho obyvateľstva. Od roku 1952 spisovatelia museli písať po ukrajinsky a prijať ukrajinskú identitu. Na túto ideologickú politiku mal dohliadať kontrolovaný komunistami KZUP – Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich Československa (1951). Taktiež profesionálne Ukrajinské národné divadlo (1946, v skratke – UND) od roku 1952 prešlo výlučne len na ukrajinský jazyk a ďalšie viac ako tri desaťročia bolo jednou z dôležitých foriem ideologického zásobovania asimilačnými prvkami dedinského obyvateľstva – počas každotýždňových hosťovaní divadla po rusínskych dedinách. V takých podmienkach zakázanej rusínskej národnosti tisíce podkarpatských rodín prechádzali na jazyk majoritného národa – slovenského, dávali svoje deti nie do ukrajinských, ale do slovenských škôl.

Sloboda pre podkarpatských Rusínov Prešovskej Rusi je po prvý krát spätá s revolúciou v roku 1968, hoci až po páde totalitarizmu v roku 1989 Československo uznalo rusínsku národnosť. Štatistika počas oficiálneho sčítania obyvateľstva ukazuje na postupné obrodenie etnickej skupiny. Tak, pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k Rusínskej národnosti prihlásilo 24 201 osôb, a po desiatich rokoch, v roku 2011 – už 33 482 osôb. Tiež je dôležité spomenúť, že počas oficiálneho sčítania ľudí na Slovensku v roku 2011 si rusínsky materinský jazyk zapísalo 55 469 osôb.

V roku 1995 na Slovensku bol kodifikovaný rusínsky spisovný jazyk. V školách sa vyučuje rusínsky jazyk a literatúra. V roku 2008 na Prešovskej univerzite vznikol Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry. V Prešove od roku 1989 pôsobí rusínske národné divadlo – Divadlo Alexandra Duchnoviča. Pre potreby rusínskeho obyvateľstva vďaka štátu vychádzajú noviny a časopisy, vydávajú sa diela rusínskych poetov a spisovateľov.

To všetko sa na Slovensku stalo možným vďaka vážnym politickým transformáciám v centrálnej Európe a likvidácii sovietskeho totalitarizma.  Obrodenie rusínskej etnickej skupiny je priamo spojené s procesom demokratizácie na Slovensku, ktoré od roku 2004 je členom Európskej únie.

Záver

V súčasnej Európe sú podkarpatskí Rusíni najviac diskriminovaným etnikom. Rusíni sú národ  bez vlastného štátu, a medzištátne hranice v centre Európy, ktoré uzákonili víťazné mocnosti po Prvej a neskôr po Druhej svetovej vojne, delia rusínsky svet, ako delí nôž živý organizmus. Národnostné problémy podkarpatských Rusínov (a taktiež Lemkov v Poľsku) vyvolávajú procesy zrýchlenej asimilácie a, môže sa stať, že o nejaký čas Rusíni zmiznú z etnickej mapy Európy.

Kým v štátoch Európskej únie  (Slovensko, Česko, Maďarsko, Rumunsko) sú uznaní ako národnostná skupina, centrum diskriminácie sa presunulo na Ukrajinu. To znamená: do štátu, ktorý je nástupcom Radianskej Ukrajiny v rámci Sovietskeho Zväzu ako subjektu anexie Podkarpatskej Rusi! Do tej Ukrajiny, ktorá je dnes sama objektom ruskej anexie vo forme hybridnej vojny. Vojny, ktorú vedie Rusko nie len s Ukrajinou, ale s celým civilizovaným svetom, so snahou nového politického usporiadania v Európe.

Svet všemožne pomáha Ukrajine. Ukrajina si vybrala novú historickú cestu: chce vstúpiť do civilizovanej Európy – preč od totalitnej ruskej impérie! V tejto situácii by mala Európska únia zaujať principiálne stanovisko v otázke uznania Ukrajinou podkarpatských Rusínov ako samostatného národa. Hocijakú iniciatívu v EÚ by určite v prvom rade mala vyvinúť Česká republika a jej vláda. Mala by uznať, že chybné rozhodnutie dočasného Českého parlamentu, od 22. novembra 1945 odstúpiť Podkarpatskú Rus Sovietskemu Zväzu, priviedlo do národnej tragédie podkarpatských Rusínov, ktorá trvá dodnes.

Zdieľať na Facebooku

Dneska je nediľa

26. maj 2019


Юліаньскый календарь:

13.май 2019

Mapa regіstrovanŷch chosnovatel´iv Holosy.sk

Pisan´a dokumentiv po rusin´sky z OpenOffice

Pysan’a rusyn’skov kirilic’ov v sistemi Windows 7

Jak modifikovaty Firefox, žeby kontrol´oval rusin´skyj pravopis

Posl´idn´i komentar´i

Banner pro vašŷ storіnkŷ

Budeme radŷ jak Holosŷ spropagujete na vašŷch storіnkach čerez reklamnŷj banner.

<br />
Komunіtnŷj portal karpat´skŷch Rusуnіv

Jak bŷ s´te chot´ilу vŷčer´atу banerŷ,kontaktujte nas.