Tradičnyj rusinskyj pohrib

Tradičnyj rusinskyj pohrib – tema ťažka, z pohľadu cerkivnoho – rozporuplna, z pohľadu kulturologickoho – prekrasna i bohata.
Jem si toho vedomyj že tot članok bude mal i svojich simpatizantiv, no i ľudi kotry budut protiv tomu žeby sja take dašto pisalo. Proto považuju za potribne doperedu upozorniti, že tot članok jem pisal z ciľom zachopiti kulturny hodnoty tradičnoho rusinskoho pohrobu z pid Dukli, a nigde ne pišu što je spravne a što ni!
Kiď Rusin ťažko pochvorije, joho rodina gu ňomu prikliče popa, by chvoroho vyspovidal taj pomazal jelejom (tajna jelejopomazaňa), molil sja z rodinov za ťažko chvoroho i potіšal ich. V minulosti sja chvoromu, kiď bylo javne že hmerat, klala do ruk svjačena švička kotra mu horila, by u temnіm odchodі z toho švita našol tot spravnyj smer kotrym sja mat pobrati. Kiď je hmerajučij dovhyj čas u stavi tzv. agoniji, ľude hvarjat, že to musil byti velikyj hrišnik a terpit už tu na tym švitі, abo že mu ťažko odyjti z toho švita, bo šči nemat dašto dorišene. Našy predkove virili, že kiď mertvomu po skonaňu zistane otvorena gamba abo oči, skoro za nim hmre dachto z toj samoj chyžy a proto sja dohnes zachovalo, že mertvomu po skonaňu srodniky zaperajut oči a pidvjazujut gambu. Jak nebižčik skonat, srodniky zastavjat v tym časi šytky hodiny.
V chyži de je položenyj mertvec sja zakryvajut polotnom šytky skla a holovnі šytky zerkajla, by sja mertvec nikoli ne priziral rodinі i by ich chyža byla choronena od šelijakych prizrakіv. Najbližša rodina obmyvat tіlo nebižčika, by z toho švita odyšol čistyj tak jak i po narodžiňu ho najsamperše omyli a vin na tot švit prišol čistyj. Pomeršoho oblіkajut do najkrajšych lach jaky mal, ženy čepjat na pero z kohuta, no konťa sja ne zavjazuje nijakyma motužčkami. Do truny sja ne davajut na nohy bokanči. V minulosti sja tіlo položylo na postіl až do času, poky sja v tіj istij chyži kolo mercja ne zhotovila truna. V sučasnosti sja truny kupujut a sut vybaveny zaholovčkami, plachtami, v minulosti sja truny vysteľali sinom abo solomov, dakoli i staryma lachami, a prikryvali bilym polotnom. Z peredňoj chyžy sja vynese šytok nabytok, do serediny sja postavjat dvi lavky, kotry sja prikryvajut bilym polotnom kotre sja ne riže nožycjami abo kosturov a lem sja dre rukami, bo i jak Isus Christos na krestі umer ta zavisa cerkovnaja sja rozderla, a na toty lavky sja klade truna z tіlom nebižčika. Kolo truny sja kladut svjačeny švičky, kotry horjat až do samoho pohrobu a zdavat sja nima česť tіlu jak chramu svjatoho Ducha. Na hrudi nebižčikovi kladut srodniky svjaty obrazky Isusa Christa i Bohorodicy, do kešenі svjačenu proskurku, do ruky bilu chustočku, na ruku okručajut pacjurky a dakoli do truny pomeršomu vkladajut i dajaku jomu ľubu vec napriklad cigaretlі, abo palіnku, abo krisak, abo dajaku šumnu chustočku... Mertvomu Rusine nijak raz ne davajut nijake zoloto, hodinky a ani molitvjaniky (v minulosti ich byl nedostatok, proto jeden moletvjanik chosnuvalo aj dakeľo generacij). Kolo truny sja postavit stіl, na kotryj sja klade švička, okruhlyj chlіb – znak vičnosti i tanіr zo svjačenov vodov a puketkov vyvitov z barvinku – znak vičnoj krasoty. Najstarša osoba spomidži srodnikiv davat ostatnym srodnikim dribny hrošy, toty prichodžajut gu tіlu pomeršoho, puščajut kolo tіla hrošy a pri tym hvarjat: «Za svoju pracju tu maš svoju placju!». Tak samo každyj zo srodnikiv sja pojimat velikoho paľcja na nohi pomeršoho a obsype joho tіlo makom abo soľov – by sja mu nikoli pomeršyj ne prividžal i ne chodil na ňoho. By mertve tіlo ne nanošalo, našy ľude mertvym kladut na brіch pіd lachy želizo, kotre vyťahuje teplotu z pomeršoho. Toto želizo sja vyberat pered pohrobom, no vekšynov sja stavat že je barz horjače. Tak samo by pomeršoho ne naduvalo sja na dakotrych seloch mertvomu ovjaže malyj palec na ruci meďanym drotikom, kotroho druhyj konec sja zapchad pomidži dylі do zemlі. By ne bylo čuti smrid, pid trunu sja klade vidro z vodov rozmišanov z victom. Za tri dni tri razy na deň zvoňat za pomeršym šytky dzvony u cerkvi. Dzvoniňa mat šytkym ľuďom u selі oznamuvati, že u selі je mertvec, že za toty tri dni sja ne mož veseliti, svaľbuvati, no i napriklad rajbati lachy. Na dakotrych seloch ľude virjat, že dzvoniňa odhaňat čorta od tіla pomeršoho. Druhy zajs hvarjat, že dzvoninija upozorňuje svjatoho Petra pri nebeskych vorotoch, že rusinska duša hledat drahu do neba, by skoro roztvoril vorota, by nahodov satan ne pojimal totu dušu pered nebeskyma vorotami.
Počas ciloho času sja ne može stati, žeby tіlo pomeršoho ostalo same u chyži. Gu večeru sja v chyži schodžajut seľčane i rodina pomeršoho na švičiňu, spominajut na joho žyvit, joho skutky, spominajut prihody z joho žyvota, chlopi hrajut karty, kurjat cigaretlі abo pipky, šytky pjut, iďat, povekšynі je atmosfera vesela, ide o potlačiňa žaľu. V minulosti sja piľa Svidnika na švičiňu hrali i hry napriklad molody často hrali taku hru – vzjali chlopcja, pidňali ho a vin sja rukami zavisil na miščihrjadu a šytky naraz kričali: «Visiš, visiš, za koho visiš?» Vіn povіl meno dakotroho dіvčatiska, toto ho musilo prijti pocilovati a tak ho vyslobodilo. Potіm na miščihrjadu zavisili toto dіvča a tak to išlo dovkola. Mnohy rusine virjat, že duša opuščat čolovika až v časi pohrobu, proto v chyži ne otvarjajut oblak by ne odletіla duša, a do mertvoho bišidujut, bo virjat že vin ich toty tri dni ščі vnіmat. Tak isto sja za tri dni ne mete chyža, by dušu pomeršoho ne vymeli het.
Na druhyj deň sja chlopi zo sela, na šory, vyberut na temetiv vybrati hrіb. Porožnіj hrib po vykopaňu zakryvajut dočkami a ceľtami, hrib ne može ostati brez nіč otvorenyj, bo virjat že v takym pripadі by skoro umer dachto dalšyj zo sela. Brez deň prichodit gu pomeršomu kantor (ďak), abo lem rodina pomeršoho a čitajut Psaltyr. Na stoli za kotrym sja čitat psaltyr sja okrіm švičky nachodit i občerstviňa (voda, palіnka, jidlo). Večur sja do chyžy schodžajut moliti seľčane, prichodit i pip, kotryj nad tіlom pomeršoho odslužyt panachidu i parastas. Švičiňa sja ťahne až do skoroho rana podobnym sposobom jak i peredošlu nіč.
V deň pohrobu, skoro rano sja chodit sklikuvati po selі na pohrіb, tak jak u rusnackych seloch je zaužyvane, že pohrobu sja zučasňuje cale selo, bo rusnacke selo – to jedna velika rodina. Pohrib sja u bežnyj deň konat se lem dopoludne, u nedіľu abo svjato odpoludne. Do dvora prichodit pip oblečenyj v čornych abo bahrjanych rizoch (bahrjana barva je pro Rusiniv smutočna), chlopi z krestom i čornyma (abo bahrjanyma) ta bilyma zastavami, kotry sut znakom Voskresiňa. Zastavy ostavajut na dvori a do chyžy de ležyt pomeršyj vchodžat pip i chlop z krestom na kotryj dakotra zo žen nad porohom pri vstupi do obysťa zavjaže žalobnu mašľu (zvekša bahrjanoj abo fijalkovoj barvy). U chyži pip kadit trunu jak znak toho, žeby sja molitvy za pomeršoho voznesli pered prestol Božyj i odslužyt panachidu. Poky do tych časiv bylo tіlo pomeršoho odkryte, počas pohrobu ho zakryvajut bilov plachtov po hrudi a čipkuvanov plachtov calkom, akurat na holovu sja vyriže abo dade lem vypore dіra do tvaru kresta a pozahynat sja do tvaru kosoštvorcja. Po panachidі pip pokropit tіlo pomeršoho svjačenov vodov za pomoči puketky z barvinku a truna sja zabivat trjoma klincjami, bo i Isus Christos byl na krestі razpjatyj trjoma klincjami. Barvinok je se zelenyj a proto simvolizuje vičnyj žyvot a tіlo pomeršoho sja kropiť za pomoči barvinku svjačenov vodov jak želaňa, žeby duša pomeršoho byla očiščena na strašnym sudі. Chlopi vynošajut trunu na dver, no nad každym porohom sja zastavjat a tri razy trunov buchnut o tot porіh, by sja pomeršyj nikoli vecej ne vertal i ne perekračuval toty porohy.
Na dvori sja odpravľat pohribnyj obrjad, pip i ďak stojat za stolom prikrytym bilym obrusom, na stolі sut položeny okruhly abo ovalny chlіby, tanіr z barvinkom i horjat svičky. Na pohrobi sja spivajut jedny z najkrajšych piseň v našym vychodnym obrjadі. Po propovidі pip pomaleňky čitat odprošanku, počas kotroj rodstvenniky pomeršoho priklikajut gu trunі na forsť prikrytu tkanym pokrivcjom, trimajut u rukoch zapaleny švičky i moľat sja za upokoj dušy pomeršoho. Po odprošanci naslіduje poslidnje cilovanije – šytky ľude idut dovkola truny, cilujut raspjaťa i tym jak by davali poslidnij pocilunok pomeršomu. Po každym pociluvaňu pіp ochterat raspjaťa do biloj chustočky, kotru potіm šmarit do hrobu. Za spivu i za zvuku cerkіvnych zvoniv sja pohribna procesija vyberat do cerkvi, de sja za upokoj pomeršoho odpravľat svjata liturgija. Po odchodі z dvora u obysťu ostavat dachto z rodiny, pootvarjat šytky dverі i oblaky (žeby duša neostala u chyži a vybrala sja na svij puť) a stil sered dvora pereverne horiznač. V cerkvi kladut trunu z tіlom pomeršoho do serediny, zapaľujut kolo nej švičky a chlіby kladut do peredu na stolik pered ikonostas. Po skinčiňu pohribnych obrjadiv u cerkvi sja zajs za spivu, čitaňa jevanhelij, i za zvuku cerkovnych zvoniv pohribna procesija vyberat na temetiv, na čelі procesiji se ide krest jak znak spasiňa.
Na temetovi sja truna klade na dva koly nad jamu, potіm jej spuščajut do hrobu a to tak že nohy smerujut na vychod a holova na zapad. Do hrobu sja nedavajut žyvy kvitky ani na ukrašiňa truny, bo ľude virjat, že kiď do hrobu idut žyvy kvitky, potim u seli umerajut molody ľude. Pip znakom kresta vyrytym lopatov do hliny na každym boci hrіb zapečatuje do druhoho prišestvija Hospoda, do hrobu vysype ladan i popil z kadila, meče odprošanku napisanu na papirju i bilu chustočku, kotrov chteral krest pri poslidnіm ciluvaňu, vylije zvyšňu svjačenu vodu i barvinok a tanіr šmarit do hrobu tak, by sja na trunі rozbil. Šytky sja pomoľat za upokoj vsich ležaščich na tym temetovi i každyj na znak žaľu i rozlučky meče do hrobu maleňku hrudku hliny.
Po pohrobi sja pozvany hostі odoberajut na kar, de sja podavat predjidlo, polivka, druhe jidlo, zakusky, kolači, pivo, palіnka, malinovky, kavej, tej... Pered karom sja šytky po christijansky naholos pomoľat a po zakinčiňu karu zaspivajut ščі raz pomeršomu Vičnuju pamjať... a šytkym tam pritomnym Mnohaja lіta... Po kari, pri odchodі každyj distane do ruky zo sobom od členіv rodiny falatok chlіba.
Po zaveršyňu pohribnych obrjadiv sja rodina pomeršoho poberat odpočiti, bo po cilyj čas trjoch dnіv pohrobu nespjat. U perednіj chyži sja peršu cilu nič švitit švitlo, horit švička, na stil sja klade falatok chliba - kiby byl pomeršyj holoden ta sja šči poslidnij raz može prijti najisti, tanir zo svjačenov vodov i ručnik – kiď pomeršyj odyšol zo švita a nemal tu dašto dorišene, by sja mih očistiti tov vodov i ochterati tym ručnikom. Za pomeršyma sja odpravjajut svjaty liturgiji a to u tretіj deň po smerti (deň pohrobu, «tretiny») – bo v tot deň sja minit tvar pomeršoho, bo pomeršyj viril u Tridnevnoje Voskresenije, pomeršyj naplňal tri čnosti – viru, nadіju i ľubov; u devjatyj deň po smerti (tyžňova služba, «devjatiny») – bo u tot deň sja počinat rozkladati tіlo pomeršoho okrіm serdcjate, prosime Boha by na molitvy devjať anhelskych činіv spasil dušu pomeršoho i prijal jej do raju; u šteracetyj deň po smerti (šteracetdňova, «četyredesjatiny») – bo v tot deň sja začinat rozkladati serdce, bo Isus i Mojsej i Ilija sja šteracet dnіv postili, bo Isus po Voskresiňu ščі šteracet dnіv perebyval na zemlі; i na jeden rіk po smerti (ročna).
U sučasnosti sja už pochovavat každe tіlo pomeršoho zo skoro rivnakyma poctami, no v minulosti našy predkove barz rozlišuvali koho idut chovati, jakyj to byl čolovik, jakov smerťov pišol a mali svoji zaužyvany zakony. Napriklad kiď pomer u selі abo na chotari sela žebrak, seľčane byli povinny ho pochovati, tri dni ležal piľa cerkvi pid firtkov a potіm ho pochovali na kraj temetova, povekšynі lem ovjazanoho v plachtі. Kiď byl dachto barz hrišnyj čolovik, pochovavali ho bez kresta a tyž lem na kraju temetova. Kiď do dakoho strilil perun, na tym misci vykopali jamu, do kotroj toho čolovika zahrebli na stojači až po šyju a kiď sja do trjoch dnіv neprobudil a zemľa z ňoho nevyťahla elektriku, ta ho potіm zahrebli mimo temetova abo dokincja na tym misci de ho našli. Kiď sja dachto zaľal u vodі, joho tіlo zahrebli mimo temetova bo virili že kiby ho pochovali z poctami, hrad by strepal cilu naslіdujuču urodu. Na temetiv sja nechovali ani ľude, kotry suj sami zrobili smerť. Kiď napriklad našli obišenika, zakopali ho na tym misci de ho našli a každyj chto išol kolo toho miscja na hrib šmaril dajakyj kamiň abo palicju. Takisto pid plit na temetovi chovali dіti, kotry sja rodili nežyvyma abo ščі ne byli pokreščeny.
V minulosti našy predkove za pomeršyma ne nosili čorninu a to z kulturnoho i ekonomickoho dovodu. Z kulturnoho dovodu – rusine jak christijane virili, že smerťov žyvit ne kinčit a smerť brali jak normalnu sučasť žyvota. Z ekonomickoho dovodu – rusine hlavni v horskych oblasťoch byli chudobny a často mali lem jedny lachy i na bežnyj deň i na nediľu. Staršy ľude spominajut, že nad Svidnikom do druhoj vojny sja na pohrib nosili tmavy lachy, čorninu zaveli až po druhij vojni, koli našy ľude byli evakuvany piľa Prjašova a tam vidili že ľude nosjat čorninu. Zaveli sja i pravidla nošiňa čorniny hlavni pro ženy: za mužom, vitcjom, matirjov, synom, divkov – do roka; za bratom, sestrov, svekorom, svekrov – piv roka; za švogrom, švogrinov, ujkom, učinov, tetov – 40 dniv; bratňakom, sestrjanicjov – do 1 tyžňa.
I takyj byl a šči i je rusinskyj pohrib piľa Svidnika. Toto piľa Svidnika uvadžam proto, že aj pri pohrobi platit rusinska poslovicja «Každa chyžka inakša variška» - každe selo inakšyj obyčaj.