Večne živá Dukla

Každoročne na začiatok októbra pripadajú v regióne pod Duklou spomienkové oslavy pri príležitosti výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Operácia je označovaná ako jedna z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Išlo o akciu sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. S odstupom viac ako 65 rokoch je zaujímavé sledovať ako sa postupne menilo hodnotenie významu, priebehu a výsledkov krvavých bojov vedených za nepriaznivého jesenného počasia roku 1944 a s ním aj osud Dukly, ktorej odkaz by mal ostať večne živý...
Po skončení druhej svetovej vojny a nasledujúcich socialistických rokoch bol 6. október, deň kedy na územie vtedajšieho Československa vstúpili jednotky 1. čs. armádneho zboru, oslavovaný ako Deň Československej ľudovej armády. Socialistické média, na rozdiel od dnešných médií, venovali tomuto dátumu veľkú pozornosť - kladenie vencov pri pamätníkoch vo Svidníku a na Dukle boli hlavnou správou večerných Televíznych novín. Cieľom tejto masmediálnej propagácie však nebolo upozorniť verejnosť na historické fakty o krvavosti operácie, ale zdôrazniť a pripomenúť zásluhy komunistických síl na oslobodení Československa. Čiernobielo sa propagovala úloha moskovského vedenia KSČ v kontraste s reakčnosťou londýnskej exilovej vlády. Nekriticky sa velebili často vymyslené alebo prikrášlené zásluhy komunistických politikov a na druhej strane stovky skutočných hrdinov bolo nespravodlivo perzeukovaných a ich mená a fotografie boli vyradené z archívov a publikácií len kvôli tomu, že nezapadali do obrazu hrdinného bojovníka spod Dukly, ktorý je celým srdcom oddaný ideám a myšlienkam komunizmu. Očividným príkladom necitlivého, ideologicky pokriveného, uchovávanie odkazu Karpatsko-duklianskej operácie, bola aj úprava vojenského cintorína, kde bola na všetky pomníčky padlých umiestnená hviezda Červenej armády.
Po roku 1989 došlo v spoločnosti k radikálnemu obratu - programovo bolo odmietané všetko čo pripomínalo bývalý režim. Dukla bola zaradené medzi symboly totalitného režimu a takto bola aj hodnotená. Zdôrazňovala sa jej nezmyselnosť a neopodstatnenosť. Upozorňovalo sa nové historické fakty, ktoré komunisti tajili - na sovietsku vojenskú taktiku, na mocenské boje, ktoré s operáciou súvisia, na neschopnosť Ludvíka Svobodu, ktorého jedinou veliteľskou prednosťou bola lojalita k Moskve. Dukla sa dostala na okraj záujmu spoločnosti.
Po vytriezvení z prechodu k demokratickej spoločnosti postupne dochádzalo k racionalizácii hodnotenia odkazu bojov na Dukle.
Racionálne je KDO zhodnotená na Wikipédii:
Karpatsko-dukelská operácia jednoznačne neskončila úspechom. Rozvinula sa v krajne nepriaznivých podmienkach a do značnej miery bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od začiatku nemala veľké vyhliadky na úspech. Bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala však veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú povstaniu Spojenci poskytli. Nemecké velenie okrem toho použilo 12 z 20 divízií v pásme 38. armády, ktoré však malo inak sústrediť proti 1. ukrajinskému frontu. To znamenalo, že bojmi v Karpatsko-dukelskej operácii bolo viazaných 60% všetkých nemeckých síl nasadených v pásme 1. ukrajinského frontu. Boje tiež znemožnili nemeckému veleniu využiť dočasnú operačnú prestávku na varšavsko-berlínskom smere na presun časti svojich síl do Rumunska, prípadne do východného Maďarska, kde útočil 2. a 3. ukrajinský front. Nemci tak nemali na južnom úseku v dôsledku bojov v Karpatoch dostatok vojsk.
Útočné úsilie sovietskych a česko-slovenských vojsk bolo nesmierne, čo možno pozorovať na ich čiastočnom postupe nepriechodným a tvrdo bráneným horským terénom. Pri tom vtlačili nepriateľa do hĺbky Východných Karpát a spôsobili mu značné straty na živej sile (podľa sovietskych údajov: asi 52 000 mŕtvych, ranených a nezvestných), ako aj technike a zbraniach (800 diel a mínometov, do 185 tankov). Straty Sovietskej armády a Československého armádneho zboru však boli tiež ťažké, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Dohromady mali útočiace vojská asi 88 000 ranených.
Zmenil sa aj obraz duklianskeho cintorína, na pôvodné miesto sa znovu dostal majestátny kríž s tŕňovou korunou a namiesto červených hviezdičiek do náhrobných pamätníkov opätovne umiestnili kríže. Konajú sa tam sväté omše a panychída za duše padlých vojakov.
Bohužiaľ, čo sa nedarí je udržiavanie chátrajúceho Údolia smrti a jeho propagácia pre návštevy chtivých turistov, ktorý záujem o problematiku majú, ale očakávajú kvalitné služby, ktoré pomôžu v orientácii v pre nich neznámej turistickej oblasti ( viď články na najväčšom českom informačnom portále IDNES Na Duklu už všichni zapomněli. Vládnou tu jen zloději a zmar a starší článok v časopise Reflex ).