Chmarnyky - démonické bytosti tradované u starých Rusínov, ktoré dokázali rozkázať dažďu

Svoje miesto v ľudových poverách obyvateľov východných Karpát majú bytosti, ktoré sú schopné rozkázať mrakom, dažďu a búrke. Tieto bytosti boli označované ako chmarnyky. Za ich vládcu bol pokladaný Perun - boh dažďa, blyskavice a hromu. V chápaní starých Rusínov bol Perun bohom dobrým, ale ak ho človek rozhneval, tak vedel tvrdo trestať. V čase búrky posielal na Zem blýskavicu alebo hromobitie. Ľudia sa snažili jeho hnev zmierňovať rozličnými magickými úkonmi. Známe je zapaľovanie hromničných sviečok alebo pálenie okrajkov z pasky. V Osturni, keď sa objavil blesk, tak ženy vynášali na lopate, na ktorej sa do pece dával chlieb bahniatka a tie na dvore zapaľovali. V Uliči kládli na ochranu pred blýskaním do izby triesky z dreva, do ktorého "strіliv Perun". V Ruskom sa verilo, že: "Jak hіrmіlo ta svіčku palili na stolі s tov trіskov, šo perun do stroma vdariv, že to takoj spomočno." Trieska z dreva, do ktorej "strіliv perun" sa používali tiež na vorožiňa a tiež sa nimi okurovali včely, aby boli bystré ako perun. Verilo sa, že hospodár zomrie, ak blesk udrie na jeho pozemku.
Búrky sa zvyčajne odháňali zvonmi. Hovorilo sa: Dzvon byl neplatnyj, jak vyšancovi dzvoňat na pohrib a potim jak je burja, už nerozožene burju.
Verilo sa tiež, že existujú bytosti - chmarnyky, od ktorých záležalo, či sa priženú čierne mraky nad pole a krupobitie zničí úrodu alebo nie. V Uliči - Krivom verili, že ak sa chmarnyk na niekoho nahnevá, tak rozkáže mrakom: Čerez toho pole sa perenes a na toho dones.
V ústnej ľudovej slovenosti sa najčastejšie objavujú chmarnyky- zemľanini. Z Jakubian pochádza zápis, že:  Chmarnyk-zemľanin znal na hranici zastaviti hrad, što tam zbilo, a tu dale ne pustilo; po medžach bil hrad a po rіľach nje. Podľa uličských povier bolo tvár takéhoto človeka nezarastená. V niektorých oblastiach sa hovorili, že chmarnyk je schopný zjesť živé vtáky, žaby a kamene.
N. Varcholova zapísala rozprávanie z Klenovej:
V Klenovej byl jeden chmarnyk. Chudobu honil. Keď sja chmarilo, furt len pozeral do chmar. Keď mu dali isti, bo valalsku chudobu pas, ta toto što dostal nejil, ale imav žabu i totu zil. I harni ptačata, keď našol v hnizdi, takoj živy z pirjom zil. Keď prihnal chudobu od vody, ta dribni kamina nametal do sebe, jak voloski orichi. Dakoli i klinci poiv. Jeden sja prosil, že čom toto il. Toto mi nakazane - povil. A jak poimal jašturku ta bavil sja s ňou: Baviv a vygrib jamku, i tam ju pochovav zaživa, a spival tak jak pip nad mertvym. A chrestik zrobil. Ked prišla velika burka, vin sobi len vstal a pastuchovi što s nim pas poviv - Tu staň pod moju ruku. Ani kapka na ňoho nechpala, obidvoje byli suchi.
Chmarnyk- zemľanin rozháňal mraky, čím zachraňoval svoju úrodu a bolo teda u neho dostatok zrna. V Hrabovskej Roztoke spomínali takého chmarnyka, ktorý rozdával zrno dedinčanom, ktorí ho mali málo. Keď mal zrna sám menej, tak ho delil spoluobyvateľom "kurčakom" a preto ho aj tak prezývali - Kurčak.
Zo Strihoviec je spomínaný spôsob ako chmarnyk-zemľanin zastavoval búrku. Vyšiel na dvor, keď búrka začínala, dal dole klobúk a prudko nim postupne mával na všetky svetové strany.
Tým, že chmarnyk- zemľanin dokázal odohnať mraky alebo zastaviť búrku, vládol nad inou mytologickou postavou - Honichmarnykom, ktorý "hnal čorny chmary".
Spomínaný je príbeh:
Mіj dіdo znav napered, že koli prijde taka tuča. Raz vіn pіšov do korčmі na jednіm selі, rozkazav sobі pivo і hvariť ľuďam, že, čekajte, doraz prijde velika tuča. No і doraz takoj začalo hučati - іde velika burja, hučiť, jak kіďbі nebo sja chotіlo zalomiti. Ale tot mіj dіdo vidіv, že tuča jde, vіšov іz korčmi і zastaviv jej, žebі dalše ne іšla. Jak vіn zastaviv totu burju - naraz z'javivsja pered nim jeden čolovіk. Nichto ne znav, že što vіn za jeden, lem mіj dіdo ho poznav, že to Honichmarnyk, kotrіj honiv chmarі - privodiv burі. Navkolo nich povno ľuda, a tot Honichmarnik prosiť moho dіda:
- Prošu ťa, mіj zlaťіj, pusť mene, naj pereženu svoji barankі čerez tot chotar.
A dіdo zasmіjavsja і hvariť:
- Ťі znaš, že ja tu, ta čoho ťі taďіľ pchašsja?!
A tot Honichmarnik zas jomu kaže:
- Pusť mene, bo ja zahinu.
- Ja ťa ne klikav ta možeš zahmnuti.
A z boku sluchať starosta, jak bіsі dіjuť і hvariť momu dіdovі:
- Ta čom ne chočeš toho čolovіka, perepustiti іz svojimi barankami?
Vіn dumav, že to dospravďі baranki choče perehnati čerez pole. І tot starosta kaže:
- Ja tu starosta, ja rozkazіju.
Dіdo popozerav na starostu, zasmіjavsja і kaže:
- Kіď ťі starosta, a chočeš pustiti joho barankіv ta pusť svojov zemľov, ale druhov ne smіjuť іti.
A tomu Honichmarnikovі ne treba bіlo ukazuvati, že kotra to starostova zemľa. І tot Honichmarnik perehnav svojich «barankіv» starostovov pšenicov tak, že ani odnoho koloska ne ostalo - šіtko primastiv hradom tak, što za dva tižnі tam lіd ležav.
Dedinčania verili, že chmarnyky, ktorí hnali mraky a ktorí v mrakoch aj žili schádzali na zem medzi ľudí ako žobráci. Od ľudí si pýtali kyslé mlieko, alebo mlieko od čiernej kravy alebo čiernej kozy. Kto mlieko nedal, bol potrestaný krupobitím, ktoré zničilo jeho úrodu.
Verili tiež, že chmarnyk z mrakov chráni úrodu toho, kto svoje pole označí vencom. V oblasti Starej Ľubovne pred dňom svätého Jána sa zapichovala do zeme tzv. Zelená lišina - zelený veniec z liesky, ktorý mal chrániť úrodu pred búrkou.
Tradícia odháňania búrky zvonením zvonov sa zachovala až do dnešných dní. Zvoniť je podľa tradovaných zvykov treba začať, keď sa mraky ešte zďaleka približujú k dedine. Túto poveru potvrdzuje aj autentický zápis z Podhorodia:
A v nas byla jedna žona, u Voňatinі oddana za vdovcja. Takij starij byv. A jіj gazda byv dzvunnik. A dzvoniv, a dzvoniv furt. A došč zalivav tot chotar. A vun sa naserdiv ta hvariť: - Tuľko dzvoňu, a chmarі. tuča, vse іde lem do Voňatiňji.
A jak dzvoniv u dzvonicі, stojav na turni a prišov іd ňomu jeden chlop ta hvariť:
- Šo ty robiš?
- Dzvoňu.
- Ta čom dzvoniš?
- Ta bo na naš chotar duže tuča valuje a niščiť nam urodu, duže zalivať.
- A čom ty teperka dzvoniš?
- Ta і teperka tu je.
- No, sluchaj tu. Bude velika voda, a v seredinі bude suchoj mіsto maloj. A ťі tam pujdeš do toji seredini, tam zustaneš u vodі a budeš mati vuz. Ci ťі budeš hoden u malum mіstі vobernuti tim vozom?
- Ne, toho vže nehoden jem, žebіm obernuv, bo to maloj mіsto. A jak z tim vozom obernu?
- No, sluchaj, tak і mі. Koli, ty dzvoniš a mі vže nad chotarom, mі vže toti chmarі vobernuti nazad ne možeme. Vtoďі dzvoň, koli šі zdaleku vidiš chmarі čorni, burka іde, vtoďі dzvoň a mі počujeme ta verneme sa. A jak my nad chotarom - ťі dzvoniš, a zato chotar zalivať.
A vun potom vse tak robiv ta vecej burka ne zastihla chotar

(voľne podľa Nadija Varcholova / Démonický muž v ľudových poverách Ukrajincov východného Slovenska)