Banderovci očami historikov – úvod v cykle článkov

Obdobie konca 2. svetovej roky a prvé povojnové roky sú historickým momentom v dejinách regiónu Východných Karpát, ktorý je dodnes zastretý množstvom otáznikov a vyvoláva veľké diskusie nielen v kruhoch fundovaných historikov. Európa sa radovala koncu 2. svetovej vojny, ale vo Východných Karpatách ešte dva roky po jej skončení úplný pokoj zbraniam nenastal.

S postupom sovietskych vojsk smerom na západ došlo k zatlačeniu Ukrajinskej oslobodzovacej armády (UPA), podľa ich vodcu Stepana Banderu bola UPA nazývaná tiež „Banderovci“, do oblasti juhovýchodného Poľska a ukrajinského Haliča – do oblasti Bieszczad, kde žili rusínske menšiny – Lemkovia a Bojkovia. UPA bojovala už od počiatku 20. rokoch minulého storočia za nezávislosť Ukrajiny najprv proti Sovietskemu zväzu, najskôr v spolupráci s Nemcami, neskôr však aj proti nim, čo sa jej v podstate stalo s ohľadom na povojnový vývoj osudným. Historický nevyjasnený, a v mnohých smeroch tragický, bol ich pokus o prechod cez územie bývalého Československa na územie západných spojencov. Ich boj za nezávislosť Ukrajiny sa nakoniec zmenil na boj proti všetkým – boj proti jednej i druhej veľmoci, boj o vlastný život.

V časoch panujúceho komunizmu bolo oficiálne slovo banderovec synonymom krvilačného gestapáka, teda toho najhoršieho spomedzi fašistov, ktorý sa aktívne podieľal na vyvražďovaním nevinného obyvateľstva. Tento názor bol, a zostal aj dnes,  prijatý spoločnosťou ako fakt bez záujmu o hlbšie skúmanie historických skutočností.
Ešte v časoch komunizmu ma zaujal rozprávanie jedného starého obyčajného Rusína, ktorý rád a pútavo rozprával o starých časoch a spomínal vo svojom rozprávaní aj Banderovcov, ale ako Ukrajincov, ktorí utekali pred Rusmi a ich komunistickým režimom a obyvatelia ich nechávali prejsť. Na príbeh som si spomenul až po dlhých rokoch, keď sa mi dostala do ruky kniha J. Mlynárika, ktorá narúša rokmi udržiavané pravdy o Banderovcoch a ich prechode cez územie  vtedajšieho Československa.

O túto tému som sa začal aktívne zaujímať a vyhľadávať všetky dostupné informácie. Rozhodol som sa úplne vynechať spracovanie tejto problematiky v období totalitného režimu v krajine a preštudovať základné, laickej verejnosti dostupné publikácie vydané po roku 1989.

Ani po roku 1989 nebolo k tejto problematike v Československu publikovaných mnoho prác. Ja sa obmedzím na tri publikácie, ktoré by mohli napomôcť pri vytvorení obrazu o zložitosti problematiky a nejednotnosti v pohľade historikov.

V cykle článkov sa vám postupne, bez komentárov, pokúsim predstaviť názory J. Fialu, ktorý sa problematike Banderovcov venoval systematicky od 60.rokov a zavŕšením jeho výskumu UPA sa stala monografia Zpráva o Akci B, vydaná v českom nakladateľstve Vyšehrad v roku 1994. Ďalej vám predstavím publikáciu už spomínaného J. Mlynárika, vydanú v nakladateľstve Libri v roku 2005. Poslednou, a zároveň nedávnou vydanou knihou je zbierka štúdií M. Šmigeľa, ktorú vyšla v Banskej Bystrici v roku 2007.